História slovanských jazykov

História slovanských jazykov pokrýva viac ako 3000 rokov – od rozpadu starého praslovansko-baltského jazyka (okolo 1500 pred n. l.) až po moderné slovanské jazyky. Prvých 2000 rokov histórie jazyka tvorí takzvaná „praslovanská éra“: dlhé obdobie stability, počas ktorého sa jazyk postupne vyvíjal, ale zachoval si jednotu, bez výrazných nárečových rozdielov.

Posledné obdobie, keď jazyk stále zostával jednotný (vzájomne zrozumiteľný pre všetkých jeho hovoriacich), je známe ako praslovanský jazyk, ktorý je predkom všetkých moderných slovanských jazykov. Tento stupeň sa skončil približne okolo roku 500 n. l.

Nasledovalo obdobie „spoločného slovanského jazyka“ (500–1000 n. l.), kedy sa začali objavovať prvé nárečové rozdiely, ale jazyk naďalej fungoval ako jednotný systém, hoci s drobnými zvukovými zmenami, ktoré sa šírili po jednotlivých regiónoch.

Okolo roku 1000 sa spoločný slovanský jazyk rozpadol na východoslovanské, západoslovanské a južnoslovanské jazyky, ktoré sa ďalej rozdeľovali a vyvíjali do rôznych moderných jazykov. Dnes existujú tieto slovanské jazyky:

Na východe: bieloruský, ruský a ukrajinský.

Na západe: český, slovenský, poľský, kašubský a lužické jazyky.

Na juhu: bulharský, macedónsky, srbsko-chorvátsky a slovinský.

Vývoj praslovanského jazyka pravdepodobne prebehol na južnom okraji prabaltoslavanského kontinuua. Tento záver vychádza zo skutočnosti, že najarchaickejšie slovanské hydronymá sa nachádzajú na severozápadnom okraji Karpát na západe a pozdĺž stredného Dnepra, Pripjate a horného toku Dnestra na východe.

Hoci jazykové skupiny nemožno priamo stotožniť s archeologickými kultúrami, vznik raného pre-praslovanského jazykového spoločenstva sa geograficky a časovo spája s Komarovskou a Černoleskou kultúrou. Lingvisti aj archeológovia často umiestňujú slovanskú pravlasť práve do týchto oblastí.

Najnovšie glottochronologické výskumy datujú rozdelenie baltsko-slovanského jazyka na dcérske jazyky približne do obdobia 1300–1000 pred n. l., čo korešponduje s obdobím uvedených archeologických kultúr.

Obdobie spoločného praslovanského jazyka

V praveku slovanská pradomina zažila inváziu iných národov. Od roku 500 pred naším letopočtom do roku 200 nášho letopočtu Skýti a neskôr Sarmati rozširujú svoje územia v lesostepi. Niekoľko východoiránskych zapožičaných slov, spojených hlavne s náboženskými a kultúrnymi praktikami, je dôkazom ich kultúrneho vplyvu.

Neskôr sa objavujú aj zapožičané slová germánskeho pôvodu. To súvisí s presunom východných germánskych skupín v povodí Visly a potom v povodí stredného Dnepra, čo sa spája s vznikom Przeworskej a Černjachovskej kultúry.

S príchodom našej éry rôzne balto-slovanské dialekty vytvorili dialektálny kontinuum, ktoré sa tiahlo od Visly po povodia Donu a Oky, od Baltského mora a hornej Volgy až po južné Rusko a severnú Ukrajinu.

Od roku 500 nášho letopočtu slovansky hovoriace obyvateľstvo aktívne osídľuje všetky smery zo svojej domoviny vo východnom Poľsku a západnej Ukrajine. Do 8. storočia nášho letopočtu sa predpokladá, že praslovanský jazyk sa používal od Solúna až po Novgorod.

Rozdelenie slovanských jazykov

V štúdii publikovanej vo februári 2015 W. Changom, Ch. Cathcartom, D. Hallom a E. Garrettom sa potvrdzuje datovanie indoeurópskej jazykovej rodiny podľa kurgánovej hypotézy — 5500–6500 rokov dozadu (3500–4500 rokov pred n.l.). Štúdia bola založená na 200 slovách zo zaniknutých a živých indoeurópskych jazykov a pomocou štatistického modelovania bol určený dátum začiatku rozdelenia jazykov tejto rodiny.