slovenské gramatické pravidlá

Lexikálna rovina

1. Členenie slovnej zásoby

a) z hľadiska vzťahov medzi slovami

 synonymá - (rovnoznačné)slová rovnakého alebo podobného významu, rozlične

pomenúvajú jeden jav

oblok – okno

 antonymá – slová opačného významu

teplo – zima, nízky – vysoký

 homonymá – (rovnozvučné) slová rovnako znejúce s rôznym významom

biť - byť

b) z hľadiska významu

 plnovýznamové – podstatné mená, prídavné mená, zámená, číslovky, slovesá

príslovky

 neplnovýznamové – predložky, spojky, častice, citoslovcia

 jednovýznamové – majú iba jeden význam

vodovod, inštalatér...

 viacvýznamové – majú viac významov

hlava, list, jazyk...

c) z hľadiska spisovnosti

 spisovné – používajú sa vo verejnom dorozumievaní

 nespisovné –používajú sa v súkromnom styku

- nárečové

- slangové

d) z hľadiska citového zafarbenia

 neutrálne – slová, ktorými nevyjadrujeme svoj citový vzťah

dom, škola, sladký, vysoký...

 expresívne (citovo zafarbené) – slová, ktorými vyjadrujeme svoj citový vzťah

- kladný: mamička, papkať, šeptať...

- záporný: chlapčisko, drichmať, tárať...

e) z hľadiska pôvodu

 domáce

 cudzie – prevzaté z iných jazykov, podlieha im pôvodný pravopis aj výslovnosť

zdomácnené – kravata, kilogram, bufet, fľaša

internacionalizmy – extrém, emócia, distribúcia

cudzie- reservé, nóbl, miss

f) z hľadiska dobového výskytu

 historizmy – pomenúvajú veci a javy, ktoré zanikli, zaniklo aj slovo

(ríf, šesták, dvoran, dereš, zeman...)

 archaizmy – pomenúvajú existujúce veci, javy, slovo však zaniklo, používa sa už

nové (silospyt, merba, lučba, počty, furman...)

 zastarané slová – používajú ich ešte príslušníci staršej generácie

(bukréta, choseň, gánok, knihovňa...)

 neologizmy – nové slová, ktoré vznikli pomenúvaním nových predmetov, javov

( programátor, video, mobil, lakros...)

2. Tvorenie slov

a) odvodzovaním

 slovotvornou predponou – nachádza sa pred slovom

preletieť, vyskočiť

slovotvorná predpona ┘ └ slovotvorný základ (časť slova, ktorá zostane

po odtrhnutí prípony

a predpony)

Tvorením slov pomocou slovotvornej prepony vznikajú najčastejšie slovesá.

 slovotvornou príponou – nachádza sa za slovom

domček, milučký

Tvorením slov pomocou slovotvornej prípony vznikajú najčastejšie podstatné

a prídavné mená.

b) skladaním

Je spôsob tvorenia slov, kedy spájame dve slová alebo dva slovotvorné základy.

päť + ročný = päťročný, zem + guľa = zemeguľa

c) skracovaním

Vznikajú:

 skratky – píše sa za nimi bodka (napr., atď., str.)

 značky – dohovorené ustálené symboly na označovanie meracích jednotiek,

chemických prvkov, peňažnej meny, ŠPZ áut... (m, km, kg, t,€...)

 iniciálové skratky – zo začiatočných písmen slov združeného pomenovania

(ZŠ, SND, MHD...)

 skratkové slová – dajú sa skloňovať, nemusia byť tvorené len zo začiatočných

písmen (TANAP, SĽUK, UFO...)

3. Rozširovanie slovnej zásoby

Slovnú zásobu si môžeme rozširovať pomocou tvorenia slov, preberania slov z cudzích

jazykov a tvorením rôznych priamych či nepriamych pomenovaní.

a) nepriame pomenovania - pomenúvajú veci nepriamo (obrazne)

 prirovnanie – vzniká prirovnávaním jedného predmetu k druhému. Musí obsahovať

spojku ako, jak alebo sťa

mocný ako medveď, múdry sťa Šalemún

 porekadlo – frazeologizmus, ustálené slovné spojenie, ktoré obrazne pomenúva

nejaký jav a neobsahuje ponaučenie

Vzal nohy na plecia. (Utiekol)

 príslovie - frazeologizmus, ustálené slovné spojenie, ktoré obrazne pomenúva

nejaký jav a obsahuje ponaučenie

Bez práce nie sú koláče.

 pranostika - frazeologizmus, ľudová múdrosť viažuca sa na počasie

Martin chodí na bielom koni.

 metafora – vzniká prenášaním pomenovania na základe vonkajšej podobnosti

krídla lístia, brána dvoch dubov...

 perzonifikácia – zosobnenie

husle plačú, kvapky dažďa tancovali...

 epiteton - básnický prívlastok

zlatá niť, čarovné slová....

 metonymia - vzniká prenášaním pomenovania na základe vnútornej podobnosti

to je múdra hlava, učím sa Sládkoviča, ležím na dvojke...

Prirovnania, porekadlá, príslovia a pranostiky radíme medzi ustálené slovné spojenia,

ktoré sa nazývajú frazeologizmy.

b) priame pomenovania – pomenúvajú vec priamo

 jednoslovné – pomenúvajú vec jedným slovom (vlak, lietadlo, rýchle...)

 viacslovné – skladá sa z viacerých slov, ale pomenúva jedinú vec, dej alebo stav.

Takéto pomenovanie je ustálené a nazýva sa združené

pomenovanie. (osobné auto, železničná stanica, hlavná cesta...)

4. Slovníky

 pravopisný: pravopis slov - Pravidlá slovenského pravopisu

 výkladový : význam slov - Slovník slovenského jazyka, Krátky slovník slovenského

jazyka, Slovník súčasného slovenského jazyka

 synonymický: slová rovnakého alebo podobného významu – Synonymický

slovník slovenčiny, Malý synonymický slovník

 historický: výklad a pôvod starých slov – Historický slovník slovenského jazyka

 frazeologický: frazeologizmy – Malý frazeologický slovník

 cudzích slov: význam, pravopis a pôvod cudzích slov – Slovník cudzích slov

 výslovnostný: spisovná výslovnosť – Pravidlá slovenskej výslovnosti

 nárečový: dialektizmy – Slovník slovenských nárečí

 slangový: slangové výrazy – Slovník slovenského slangu

Zvuková rovina a pravopis

1. Prozodické vlastnosti reči:

a) prestávka

Je to prerušenie prúdu reči.

 prirodzená (fyziologická) – z potreby nadýchnuť sa

 významová – na hranici viet, pri čiarke...

b) melódia viet

Vety majú svoju melódiu.

 klesavá melódia

- v oznamovacích, rozkazovacích, zvolacích vetách

- v opytovacích vetách, ak ide o dopĺňaciu otázku ( otázka začína opytovacím

zámenom)

 stúpavá melódia

- v opytovacích vetách, ak ide o zisťovaciu otázku (otázka nezačína

opytovacím zámenom)

c) sila hlasu

Hlas zosilňujeme, keď chceme povedať niečo dôležité.

d) dôraz

Dáva sa na celé slovo, ktoré má vo vete najdôležitejší význam. V pokojnej reči je dôraz

na poslednom slove vo vete.

e) prízvuk

Dáva sa na slabiku v slove. V slovenčine je prízvuk na prvej slabike slova. Hovorí sa

mu

hlavný slovný prízvuk.

2. Delenie hlások:

a) samohlásky

 krátke – a,e ä, i, y, o, u

 dlhé – á, é, í, ý, ó, ú

b) dvojhlásky

 ia, ie, iu, ô

c) spoluhlásky

- z hľadiska pravopisu:

 tvrdé – d, t, n, l, h, ch, k, g

 mäkké – ď, ť, ň, ľ, ž, š, č, dž, c, dz, j

 obojaké – b, m, p, r, s, v, z, f

- podľa znelosti

 znelé párové – b, d, ď, dz, dž, g, h, z, ž, v

 neznelé párové – k, č, š, f, s, t, ch, c, p, ť (kočiš Faust chce piť)

 zvučné (znelé) nepárové – m, n, ň, l, ľ, r, j

↓

nepárové hlásky sa nikdy nespodobujú, lebo nemajú pár,

ovplyvňujú však neznelé párové hlásky

- slabičné hlásky

 l, ĺ, r, ŕ

3. Spodobovanie:

Spodobovanie je jav, pri ktorom dochádza k zmene výslovnosti hlásky – inak hlásku

píšeme, inak ju počujeme. Deje sa to vtedy, ak sa stretnú vedľa seba znelá a neznelá

hláska alebo opačne.

v t á k

↓ ↓

znelá neznelá

Neznelá hláska „t“ ovplyvní znelú hlásku „v“, ktorá sa preto zmení na neznelú hlásku „f“ –

preto počujeme „fták“

Spodobovanie nastáva:

 na začiatku slova: včela – fčela

 vo vnútri slova: dlážka – dláška

 na konci slova pred prestávkou: holub – holup

 pri splývavej výslovnosti: vták hlasno zaspieval – vtág hlasno zaspieval

POZOR!!! – SPODOBOVANIE NENASTÁVA PRI SPLÝVAVEJ VÝSLOVNOSTI

PREDLOŽKY A OSOBNÉHO ZÁKLADNÉHO ZÁMENA – napr. s nami, od nej...

Spodobovanie a výslovnosť hlásky „v“:

 v → f : na začiatku slova, ak za „v“ nasleduje neznelá spoluhláska

 v→ u: vo vnútri slova a na konci slova, ak za „v“ nenasleduje znelá hláska

napr. slivka, páv (sliuka, páu)

 v→ v: ak za hláskou „v“ nesleduje znelá hláska alebo samohláska

napr. voda

4. Pravidlo o rytmickom krátení

V spisovnej slovenčine nesmú za sebou nasledovať dve dlhé slabiky. Ak to nastane,

druhá slabika sa kráti. Napr.: múdry, biely

Z pravidla o rytmickom krátení je však niekoľko výnimiek:

 v pádových príponách podstatných mien

- ženského rodu (vzor žena – G pl.): výhier

(vzor ulica – G pl.): hrádzí

( vzor dlaň – G pl.): básní

- stredného rodu (vzor vysvedčenie) : tŕnie, v tŕní

( vzor mesto – G pl.): hospodárstiev

 v pádových príponách prídavných mien

- mužský, ženský, stredný rod (vzor páví) : páví, pávia, pávie

 v tvaroch slovies prítomného času

- 1. – 3. os. sg. a pl.: zmúdriem, zmúdrieš

- 3. os. pl. : krútia, chvália

- 1. – 3. os. sg. a pl. : chválievam, chválievač

 v ohýbacích príponách neurčitých zámen s časticou nie-

niečí, niečia, niečie

 v slovách s predponou ná-, zá-, sú-

nátierka, zásielka, súčiastka

 v niektorých zložených slovách

párkrát

5. Vlastné mená

Vlastné mená píšeme s veľkým začiatočným písmenom.

 vlastné mená - osôb, bytostí, zvierat, národov, občanov

Jano, Brezina, Pejko, Zlatovláska, Slovák, Oravan, Boh (kresťanský), Matka Božia

!!!Pozor!!! boh (nadprirodzená bytosť) každý boží deň, boh Mars

 mená planét – Mars, Jupiter, Slnko, Venuša

!!!Pozor!!! zem (hlina, podlaha) svieti slnko (zdroj tepla)

 zemepisné názvy a mená štátov

- jednoslovné: Záruby, Karpaty, Vtáčnik, Slovensko, Estónsko

- viacslovné : Vysoké Tatry, Biele Karpaty, Severné Írsko, Čierne more, Slovenské

rudohorie, Česká republika, Monacké kniežactvo, Vatikánsky

mestský štát, Ochtinská aragonitová jaskyňa, Dobšinská ľadová

jaskyňa

 názvy ľudských osídiel

- mestá a obce: veľkým písmenom píšeme všetky plnovýznamové slová

Kysucké Nové Mesto, Senica nad Myjavou

!!!POZOR!!! Štrbské Pleso – obec

Štrbské pleso – jazero

- ulice, mosty, námestia: prvé písmeno vždy veľké, ostatné len ak sú samy

vlastným menom

Ulica víťazov, Ulica Mateja Bella, Námestie mieru, Hviezoslavovo

námestie, Námestie P.O. Hviezdoslava, Most Apollo

 názvy sviatkov

- jednoslovné: Vianoce, Turíce, Hromnice

- viacslovné: prvé písmeno je vždy veľké - Veľká noc, Prvý máj, Sviatok práce,

Medzinárodný deň detí, Slovenské

národné povstanie

!!!POZOR!!! – vianočné sviatky, veľkonočné sviatky

 názvy jedinečných inštitúcií

- bez vlastného mena: prvé písmeno vždy veľké

Matica slovenská, Slovenské národné divadlo, Slovenská akadémia vied,

Slovenský ľudový umelecký kolektív

- s vlastným menom v názve: vlastné mená, ktoré sú súčasťou názvu píšeme

s veľkým písmenom

Botanická záhrada Prírodovedeckej fakulty UK, Úrad vlády Slovenskej republiky,

Chrám Matky Božej v Paríži

 názvy inštitúcií

- ak sú určené presne (s miestom sídla), začiatočné písmeno píšeme veľké:

Mestský úrad v Senici, Základná škola, Sadová 620, Senica

- ak nie sú určené presne (bez sídla) a nejde o názov konkrétnej inštitúcie, píšu sa

s malým písmenom:

základná škola, materská škola, mestský úrad

!!!POZOR!!!

- Názvy vyučovacích predmetov sa píšu s malým písmenom

Vynikám v dejepise a v slovenskom jazyku.

- Názvy oddelení inštitúcií sa píšu s malým písmenom

Študujem odbor cestnej dopravy.

6. Interpunkčné znamienka:

 úvodzovky – na označenie citátu

- na označenie slova s preneseným významom

- v priamej reči

Priama reč:

1. „P............... ?!,“ u.......................... .

„Kde je mačiatko?“ spytuje sa Klárka.

2. U.................... : „P...................... ?!.“

Mamička povedala: „Bolo niekde na chodbe.“

3. „P.......................,“ u........................ , „p.....................?!.“

„Bolo na chodbe, “ hovorí mama, „ale už zmizlo.“

 čiarka - vyčleňuje z vety oslovenie, pozdrav, citoslovce

- na vydelenie prístavku

- pri vymenúvaní

- pri spojkách (pozr. pravidlá čiarky pri slovnom druhu – spojky)

- v súvetí

 pomlčka – sa používa medzi slovami a vetami, je dlhšia ako spojovník, od slov sa

oddeľuje medzerou

- vo vete namiesto slovesa byť: Mladosť – radosť.

- pri oddeľovaní vsuviek vo vete: Ranné správy – najčerstvejšie informácie –

ho zaujímali najviac.

- pri vypočítavaní bodov: Prídavné mená delíme na: - akostné

- vzťahové

- privlastňovacie

- na označenie časového rozpätia: 2005 – 2015

 spojovník – je kratší ako pomlčka, neoddeľuje sa medzerou, používa sa:

- v zložených vlastných menách: Mária Rázusová-Martáková

- v zložených všeobecných podstatných menách: propán-bután

- v zložených prídavných menách na vyjadrenie zreteľne vydelených častí:

bielo-modro-červená zástava

- pri rozdeľovaní slov na konci riadka – návštev-ník

- na pripojenie prípony ku skratkovým slovám: TANAP-e

 lomka – sa používa…

- v odborných textoch medzi variantnými výrazmi: -ár/-ar/-iar

- na vyjadrenie vzťahu dvoch veličín: 6l/100 km

Morfologická rovina

Slovné druhy delíme na:

 ohybné

podstatné mená

prídavné mená → skloňujeme

zámená

číslovky

slovesá → časujeme

 neohybné

príslovky

predložky

spojky

častice

citoslovcia

1. Podstatné mená

Plnovýznamové ohybné slová, ktoré pomenúvajú osoby, zvieratá, veci, rastliny, vlastnosti,

deje, vnútorné stavy

a) gramatické kategórie

 rod – mužský, ženský, stredný

 číslo – singulár (jednotné), plurál (množné)

 pád – nominatív, genitív, datív, akuzatív, lokál, inštrumentál

vokatív – oslovenie osoby osobitým pádom – Zuzi, mami, bratku,

človeče...

 vzor – chlap, hrdina, dub, stroj, žena, ulica, dlaň, kosť, mesto, srdce, dievča,

vysvedčenie

 konkrétne PM – hmotné, dajú sa chytiť (mama, Nitra, Váh...)

abstraktné PM – nehmotné, nedajú sa uchopiť ( myšlienka, skromnosť, beh...)

b) vzory podstatných mien

Mužský rod:

 chlap – skloňujú sa podľa neho životné podstatné mená mužského rodu ,

ktoré sú v N sg. zakončené na spoluhlásku alebo samohlásku –o

N pl. má príponu -i, -ovia, -ia

 hrdina – skloňujú sa podľa neho životné podstatné mená mužského rodu,

ktoré sú v N sg. zakončené na samohlásku –a

N pl. má príponu - ovia, -i (PM zakončené na –ista, -ita)

 dub – skloňujú sa podľa neho neživotné podstatné mená mužského rodu,

ktoré sú v N sg. zakončené na tvrdú alebo obojakú spoluhlásku.

N pl. má príponu –y

 stroj – skloňujú sa podľa neho neživotné podstatné mená mužského rodu,

ktoré sú v N sg. zakončené na mäkkú spoluhlásku.

N pl. má príponu –e

Ženský rod:

 žena – skloňujú sa podľa neho podstatné mená ženského rodu zakončené

na samohlásku –a, pred ktorou sa nachádza tvrdá alebo obojaká

spoluhláska

 ulica - skloňujú sa podľa neho podstatné mená ženského rodu zakončené

na samohlásku –a, pred ktorou sa nachádza mäkká spoluhláska

 dlaň - skloňujú sa podľa neho podstatné mená ženského rodu zakončené

na spoluhlásku a v N pl. majú príponu –e

 kosť - skloňujú sa podľa neho podstatné mená ženského rodu zakončené

na spoluhlásku a v N pl. majú príponu –i

Stredný rod:

 mesto – skloňujú sa podľa neho podstatné mená stredného rodu, ktoré sú

v N sg. zakončené na samohlásku –o

 srdce - skloňujú sa podľa neho podstatné mená stredného rodu, ktoré sú

v N sg. zakončené na samohlásku – e

 dievča - skloňujú sa podľa neho podstatné mená stredného rodu, ktoré

pomenúvajú mláďatá a sú v N sg. zakončené na samohlásku –a.

V N pl. majú príponu –atá/a, -ence/e

 vysvedčenie - skloňujú sa podľa neho podstatné mená stredného rodu,

ktoré sú v N sg. zakončené na dvojhlásku –ie

c) pomnožné podstatné mená

Pomenúvajú jednu vec tvarom množného čísla. Nemajú singulár. Napr.: nožnice,

vráta, plavky, Tatry...

Rod a vzor PPM:

 ženský rod: žena - N.pl – y, D. pl – ám, L.pl – ách

ulica – N.pl – e, D.pl – iam, L.pl – iach

 mužský rod: dub – N.pl – y, D.pl – om, L.pl – och

stroj – N.pl – e, D.pl – om, L.pl – och

 stredný rod: mesto – N.pl – a/á

srdce - N.pl – ia (výnimka: patria sem aj pľúca)

d) zvieracie podstatné mená MR

Skloňovanie:

singulár plurál

↓ ↓

vzor: chlap vzor: dub (tvrdé zakončenie)

stroj (mäkké zakončenie)

Spisovná forma pri skloňovaní v množnom čísle je neživotná!!!!! (Zvieracie

podstatné meno sa musí skloňovať podľa vzorov dub alebo stroj)

Správne: Videl som bažanty. (duby) ÁNO

Nesprávne: Videl som bažantov. (chlapov) NIE

Výnimku z tohto pravidla tvoria slová pes, vlk, vták

V singulári sa skloňujú podľa vzoru chlap.

V pluráli podľa vzoru - chlap (životné) zúriví psi, vlci, vtáci (chlapi)

- dub (neživotné) zúrivé psy, vlky, vtáky (duby)

e) cudzie neživotné podstatné mená MR

 zakončené na –er, -el

v Sg. sa skloňujú podľa vzoru stroj

v Pl. sa skloňujú podľa vzoru dub (ak –e pri skloňovaní nevypadáva)

stroj (ak –e pri skloňovaní vypadáva)

 zakončené na – ál

v Sg podľa vzoru stroj

v Pl podľa vzoru dub

 zakončené na –r, -l

spravidla v Sg aj v Pl podľa vzoru dub

!!!karneval – na karnevale – karnevaly!!!

Výnimka!!!

slová klavír, Alžír, apríl, júl majú v L sg. tvar na klavíri, v Alžíri, v apríli, v júli

e) slovo PANI

Má osobité skloňovanie. Môže byť v dvoch podobách:

 sklonnej – skloňujeme ho vtedy, ak vo vete stojí samostatne a z vety ho

nemôžeme vynechať

 nesklonnej – stále ten istý tvar. PANI je nesklonné ak sa viaže s menom,

priezviskom, titulom, profesiou...Z vety ho môžeme vynechať.

POZOR!!! Videl som pani domácu.

Videl som domácu paniu.

Singulár Plurál

N pani panie

G panej paní

D panej paniam

A paniu panie

L panej paniach

I paňou paniami

2. Prídavné mená

Sú ohybné plnovýznamové slová, ktoré pomenúvajú vlastnosti, osôb, zvierat, vecí dejov...

Pýtame sa na ne otázkami aký? ktorý? čí?

Delenie prídavných mien:

a) akostné

Vlastnosť označuje akosť (kvalitu), nevznikli z podstatných mien, dajú sa

stupňovať a majú svoje antonymá.

biely, kyslý, ostrý, múdry...

b) vzťahové

Sú utvorené od podstatných mien, nemajú antonymá ani ich nedokážeme

stupňovať.

slamený, detský, tehlový...

c) privlastňovacie

Vyjadrujú, že niekomu niečo patrí. Pýtame sa na ne otázkou čí? čia? čie?

 individuálne – privlastňujú jednotlivcovi (líškin brloh)

 druhové – privlastňujú celému druhu (líščí brloh)

Vzory prídavných mien:

 pekný – skloňujú sa podľa neho akostné a vzťahové prídavné mená, ktoré majú

pred ohýbacou príponou tvrdú alebo obojakú spoluhlásku

V N pl. je vždy –í, -i

 cudzí - skloňujú sa podľa neho akostné a vzťahové prídavné mená, ktoré majú

pred ohýbacou príponou mäkkú spoluhlásku

 otcov – skloňujú sa podľa neho individuálne privlastňovacie prídavné mená

zakončené na príponu -ov

N sg. stredný rod má príponu –o (otcovo auto)

N pl. má príponu –i (otcovi bratia)

 matkin - skloňujú sa podľa neho individuálne privlastňovacie prídavné mená

zakončené na príponu -in

N sg. stredný rod má príponu –o (matkino dieťa)

N pl. má príponu –i (matkini rodičia)

 páví - skloňujú sa podľa neho druhové privlastňovacie prídavné mená, ktoré

majú v základnom tvare príponu –í

Patria sem aj prídavné mená ako boží, človečí, obrí, babie leto...

V tomto vzore neplatí pravidlo o rytmickom krátení a nikdy sa v ňom

nepíše –y.

3. Zámená

Zastupujú podstatné a prídavné mená. (sú za mená = zámená)

Delenie zámen:

a) osobné zámená

 základné – zastupujú osoby alebo veci

ja, ty, on, ona, ono, my, vy, oni, ony + ich vyskloňované tvary

 privlastňovacie – vyjadrujú vlastnícky alebo príbuzenský vzťah (niekomu

niečo patrí). Pýtame sa na ne otázkou čí? čia? čie?

môj, tvoj, jeho, jej, náš, váš, ich + ich vyskloňované tvary

POZOR!!! - V písomnej korešpondencii píšeme zámená 2. osoby s veľkým

začiatočným písmenom.

základné privlastňovacie

Jej to nepovedz! jej kniha (čia kniha?)

Jeho som nevidela. Je to jeho vec. (čia vec?)

Zavolaj ich k nám. Ich susedia (čí susedia?)

Osobné privlastňovacie zámená jeho, jej, ich sú NESKLONNÉ.

Pri skloňovaní rozlišujeme krátke tvary zámen: ma, mi ťa, ti, ho, mu

dlhé tvary zámen: mňa, mne, teba, tebe, jeho, neho,

jemu, nemu

Dlhé tvary osobných zámen s predložkou odkazujú na osoby (som do neho/doňho

zaľúbená)

Krátke tvary odkazujú na veci (sadla si do kresla – sadla si doň)

b) opytovacie zámená

Sú to slová, ktorými tvoríme otázku. Stoja na začiatku dopĺňacích otázok.

Opytovacím zámenom kde? sa spytujeme na miesto (Kde mám kľúče?)

Opytovacím zámenom kam? sa spytujeme na smer (Kam chodíš do školy?)

Opytovacím zámenom aký? sa spytujeme na vlastnosť (Aké si mal prázdniny?)

Opytovacím zámenom ktorý? sa spytujeme na výber z viacerých možností (Ktorú

skupinu máš najradšej?)

Opytovacie zámená, ktoré majú tvar prídavných mien sa skloňujú podľa vzorov

pekný a cudzí. Podliehajú teda aj ich pravopisným zákonitostiam.

c) ukazovacie zámená

Slová, ktoré ukazujú na osoby, zvieratá, veci, vlastnosti, deje a okolnosti.

tu, sem, ten, tá, to, onen, henten, toľkoto, tamtú, takisto, tadiaľto, taký, toľký...

Ukazovacie zámená, ktoré majú tvar prídavných mien, sa skloňujú podľa vzorov

prídavných mien.

4. Číslovky

Označujú počet, poradie alebo násobky

Delenie čísloviek:

a) základné číslovky

Označujú počet ľudí, vecí...

tri, šesť, sto, veľa

 Skloňovacie vzory:

nula – žena, jeden – jeden, dva – dva, tri – tri, štyri – štyri, päť až

deväťdesiatdeväť – päť, sto – mesto, tisíc – stroj, milión – dub, miliarda -

žena

Pozor!!! Zložené číslovky zakončené na jeden sú nesklonné!

 Pravopis:

a) zložené číslovky píšeme v základnom tvare spolu, pri skloňovaní

oddelene

b) číslovky označujúce stovky, tisícky sa píšu spolu, milióny a miliardy

zvlášť (tristo, tritisíc, tri milióny, tri miliardy)

c) číslovky dva a tri majú v I.sg dvojtvary: s dvomi/ s dvoma

s tromi / s troma

b) radové číslovky

Označujú poradie

prvý, tretí, stý...

Skloňujú sa podľa vzoru pekný a cudzí (tretí, tisíci)

↓

V N.pl. musí byť i /í

V súťaži skončil siedmy. (druhý – radová, preto –y)

V triede zostali siedmi. (dvaja – základná, preto –i)

c) násobné číslovky

Vznikajú zo základných čísloviek pridaním prípony násobnej číslovky.

dvakrát = násobná číslovka druhýkrát= radová číslovka

Násobné číslovky, ktoré majú tvar prídavných mien, sa skloňujú podľa vzoru pekný.

Prípony násobných čísloviek:

-násobný – píše sa spolu so slovom (pekný) - dvojnásobný

- krát – spolu so slovom (nesklonná) - dvakrát

- itý – vzor pekný – dvojitý Pozor!!! Príslovkový tvar je nesklonný – dvojmo

- raz, razy, ráz – píšu sa oddelene, nesklonné

- jeden raz, dva, tri, štyri razy, päť a viac ráz

Podľa presného alebo približného vyjadrenia delíme číslovky:

a) určité – vyjadrujú presný počet, ktorý vieme zapísať číslom

b) neurčité – vyjadrujú približný počet, nevieme ho zapísať číslom

5. Slovesá

Pomenúvajú, čo osoby, zvieratá, veci robia alebo čo sa s nimi deje. Slovesá časujeme. Vo

všetkých ohýbacích príponách sa v slovesách píše –i/ -í

Základný slovesný tvar sa nazýva neurčitok. Je zakončený na spoluhlásku –ť.

a) slovesná osoba

Sg. Pl.

1. ja som my sme

2. ty si vy ste

3. on, ona, ono je oni, ony sú

Pozor!!!

 oni - chlapi – životné podstatné mená MR

ony – ženy , deti + neživotné podstatné mená MR (dub, stroj)

 Pri vykaní musí byť aj sloveso v množnom čísle!

správne: Mohli by ste.....

nesprávne: Mohla by ste....

b) číslo

singulár (jednotné) , plurál (množné)

c) slovesný čas

prítomný, minulý, budúci ( robí, robil, bude robiť)

d) slovesný spôsob

 oznamovací - základný spôsob, ktorým oznamujeme priebeh deja

 rozkazovací – na vyjadrenie rozkazov, príkazov a požiadaviek. V písanej podobe je

označený výkričníkom. Tvorí sa jedine v prítomnom čase aj s budúcim

významom.

Rozkazovací spôsob môže mať len tri tvary: - 2. os. sg

- 1. os. pl.

- 2. os. pl.

 podmieňovací – vyjadrujeme ním podmienku, za ktorej sa dej koná alebo by sa

mohol konať. Musí obsahovať časticu by.

prítomný čas: sloveso v minulom čase + by

cestoval by som

minulý čas: sloveso v minulom čase + by+ sloveso „byť v min. č.

bol by som cestoval

e) vid

 dokonavý – pomenúva zavŕšený, hotový dej.

- k utvorenému neurčitku slovesa sa nedá pridať sloveso budem

nakúpil by som – neurčitok: nakúpiť – budem nakúpiť (neexistuje)

 nedokonavý – pomenúva prebiehajúci dej

- k utvorenému neurčitku slovesa sa dá pridať sloveso budem

písal – neurčitok: písať – budem písať (používame)

f) plnovýznamové a neplnovýznamové slovesá

 plnovýznamové – pomenúvajú osobité deje, činnosti, stavy

kráčať, bicyklovať, smiať sa...

 neplnovýznamové – nepomenúvajú osobité deje, činnosti, stavy. Spresňujú význam

slovesa, pred ktorým stoja. Spájajú sa s neurčitkom

plnovýznamového slovesa.

začať, začínať, prestať, skončiť, musieť, chcieť, smieť, môcť

 sloveso „byť“ a „mať“

- byť - plnovýznamové ak ho môžeme nahradiť slovesom nachádzať sa, existovať

napr. Kvet je na balkóne.

- neplnovýznamové ak ho nemôžeme nahradiť slovesom nachádzať sa,

existovať

napr. Otec je lekár.

- mať - plnovýznamové ak ho vieme nahradiť slovesom vlastniť, nespája sa s

neurčitkom

napr. Mám malého zajačika.

- neplnovýznamové ak ho nevieme nahradiť slovesom vlastniť, spája sa s

neurčitkom

napr. Mám písať domácu úlohu.

g) zvratné slovesá

Sú také slovesá, ktoré obsahujú zvratné zámeno sa alebo si.

Napr. veriť si, umyť sa...

Niektoré slovesá sú vždy zvratné. Sa, si z nich nemôžeme vynechať, lebo by sloveso

celkom zdeformovalo. Napr. smiať sa, báť sa...

h) slovesný tvar

Sloveso vo vete môže byť utvorené z jedného alebo viacerých slov. Podľa toho

rozlišujeme jednoduchý a zložený slovesný tvar.

 jednoduchý tvar – sloveso je zložené z jedného slova (napíše, prídu, chyť!)

Pozor!!! - aj iba zvratné slovesá (kreslím si, učím sa)

 zložený tvar – sloveso sa skladá z dvoch alebo viac slov

(rozmýšľal som, musím bežať, nepočuli by sme)

Pozor!!! – aj tvary 3. os. minulého času (kreslil, rozprávali)

- vždy zvratné slovesá (smejem sa, mračí sa...)

6. Príslovky

Sú to plnovýznamové neohybné slová, ktoré vyjadrujú okolnosť alebo vlastnosť deja.

Pýtame sa na ne otázkami kde? kedy? ako? prečo?

Delenie prísloviek:

a) príslovky miesta – kde? kam?... poukazujú na miesto deja

vletela dnu

b) príslovky času – kedy? ... určujú, kedy dej prebiehal

dávno odleteli

c) príslovky spôsobu – ako? akým spôsobom? ... určujú ako dej prebieha

pokojne krúžila

d) príslovky príčiny – prečo? pre akú príčinu? ... určujú, prečo sa dej stal, stane

náročky otvorila

Niektoré príslovky môžeme aj stupňovať. Poznáme dva druhy stupňovania:

 pravidelné – slovotvorný základ je zachovaný

múdro – múdrejšie - najmúdrejšie

 nepravidelné - slovotvorný základ sa mení

zle, horšie, najhoršie

Príslovky píšeme vždy spolu! (dokopy, vľavo, napravo, spamäti, vtom, sčasti, nahlas...)

Keďže je príslovka plnovýznamové neohybné slovo, vo vete plní funkciu vetného člena.

Teda vo vete existuje samostatne.

Ak nie sme si istí, či je dané slovo príslovka, nahradíme si ho typickým príslovkovým výrazom.

nahlas = hlasno sčasti=čiastočne spamäti=naspamäť dokopy = spolu

naoko = akože spravidla = zväčša vtom = práve potichu = ticho

Napr. Dobrú náladu má spravidla (zväčša) iba ráno.

Výnimka z pravidla o rytmickom krátení.

7. Predložky

Sú neohybné, neplnovýznamové slová, ktoré spolu s pádom podstatného mena,

prídavného mena alebo zámena vyjadrujú vzťahy medzi slovami.

Zaujímať sa o tenis. Vchádzať do telocvične.

Vokalizácia predložiek

Jav, keď sa k predložke zakončenej na spoluhlásku pridáva samohláska –o alebo –u,

z dôvodu uľahčenia výslovnosti.

od – odo, k – ku ....

Je veľmi dôležité dodržiavať spisovné predložkové väzby.

zvoní o päť minút, idem po brata, !!!ALE!!! idem pre zošit, v našej škole, hrať na klavíri...

Delenie predložiek:

a) prvotné – pôvodne vznikli ako predložky a aj plnia funkciu výlučne len predložiek

na, za, od, po, predo, s, z, v, o, nad.....

b) druhotné – vznikli z iných slovných druhov (prísloviek, podstatných mien...) Funkciu

predložky plnia len za istých okolností

- neplnia funkciu vetného člena, teda vo vete nemôžu existovať samostatne,

vždy sa viažu k nejakému menu

okolo domu, pozdĺž rieky, vďaka rodičom, vinou počasia....

Stalo sa to jeho vinou. (podstatné meno)

Vinou počasia sme zmeškali autobus. (predložka)

8. Spojky

Sú to neplnovýznamové slová, ktoré slúžia na spájanie a vyjadrovanie vzťahov medzi

slovami a vetami. Môžu stáť na začiatku, alebo vo vnútri vety.

Najznámejšie a najviac používané spojky sú: a, i , aj, ani, ale, no, alebo, že, aby, keď,

lebo, ak, a preto.

Pred spojkami píšeme čiarku.

Výnimkou sú však spojky: a, i, aj, ani, alebo, či

↓

Čiarku pred nimi píšeme iba vtedy, ak:

 sa vo vete opakujú - Nechcem ani chlieb, ani ovocie, ani zákusok.

 spájajú vety v podraďovacom súvetí – Nevedel, či príde.

 a je súčasťou spojkového výrazu a preto, a teda, a tak –

Rozprával, a preto ho napomenula.

Delenie spojok:

a) priraďovacie – spájajú vety v priraďovacom súvetí

a, i, ani, aj, najprv - potom, jednak, ba, nielen, ale, no, lež, avšak,

jednako, lenže, alebo, buď, či...

b) podraďovacie – spájajú vety v podraďovacom súvetí, vždy sa pred nimi píše čiarka

že, aby, kto, čo, aký, keď, preto, lebo...

Aby slovo bolo spojkou, musí niečo spájať.

mama a otec - spojka

a je to tu – častica

9. Častice

Sú neohybný slovný druh, ktorým vyjadrujeme svoj osobný postoj k tomu, čo hovoríme.

Môžeme nimi:

a) vyjadriť istou – neistotu – iste, dozaista, naozaj, určite, možno, údajne, vraj, zrejme,

asi...)

b) zdôrazniť dôležitý výraz – aspoň, práve, iba, len, hlavne, najmä, predovšetkým...)

10. Citoslovcia

Sú neohybné, neplnovýznamové slová, ktorými napodobňujeme prírodné zvuky

a vyjadrujeme svoje pocity a výzvy.

kvak, hav, och, fuj, bŕŕ...

Medzi citoslovcia patria aj pozdravy!!! – ahoj, vitaj....

Citoslovcia z vety vyčleňujeme čiarkou! Citoslovce, ktoré zastupuje sloveso v prísudku,

čiarkou nevyčleňujeme!

Bŕŕ, to je ale zima!

Žaba čľup (skočila) do vody.

Syntaktická rovina

1. Delenie viet:

a) podľa obsahu (zámeru hovoriaceho)

 oznamovacie – Idú k nám hostia.

 rozkazovacie – Dajte pozor!

 opytovacie – Čo si jej vlastne povedal?

 želacie - Bárs by to vyšlo.

Všetky druhy viet môžu mať formu zvolania.

b) podľa zložitosti

 jednoduchá – má 1 gramatické jadro

a) holá – iba hlavné vetné členy

b) rozvitá – hlavné vetné členy sú rozvité vedľajšími

 súvetie – má 2 a viac gramatických jadier

a) priraďovacie – vety sú rovnocenné, jednou sa nedá pýtať a druhou

odpovedať

b) podraďovacie – vety sú v nadradenom vzťahu, jednou sa pýtame, druhou

odpovedáme

c) podľa členitosti gramatického jadra

 dvojčlenné – gramatické jadro tvorí podmet a prísudok

a) úplné – podmet je vyjadrený

b) neúplné – podmet je nevyjadrený

 jednočlenné – gramatické jadro tvorí vetný základ

a) slovesné – tvorený zo slovesa

b) neslovesné – tvorený z iného slovného druhu

2. Vetné členy:

Plnovýznamové slová vo vete zo syntaktického hľadiska majú platnosť vetného člena.

VČ delíme na: - hlavné: podmet, prísudok, vetný základ

- vedľajšie: prívlastok, predmet, príslovkové určenie

Dva alebo viaceré rovnocenné vetné členy vo vete tvoria viacnásobný vetný člen. Jeho

členy sú oddelené čiarkou. Posledný je zväčša pripojený spojkou.

a) prísudok - HVČ

Slovesá, ktoré osobám, zvieratám alebo veciam prisudzujú (pripisujú) určitú činnosť.

Pýtame sa naň otázkou čo robí? Označuje sa číslicou 1.

 slovesný (1s) – je vyjadrený výlučne slovesami (Mama varí.)

 slovesno-menný (1m) – je vyjadrený slovesom + menom (pod.m., príd.m.,

zámenom)

(Otec je lekár.)

b) podmet - HVČ

Vyjadruje, kto alebo čo je vykonávateľom deja. Pýtame sa naň otázkou kto? čo?

Označuje sa číslicou 2.

 vyjadrený (2v) - je vo vete uvedený, priamo napísaný (Mama varí.)

 nevyjadrený (2n) – nie je vo vete uvedený, ale z významu vety si ho vieme

domyslieť. (on) Píše úlohu.

Spojenie podmetu a prísudku tvorí prisudzovací sklad. Je to gramatické jadro

dvojčlennej vety. Medzi podmetom a prísudkom je zhoda v osobe, čísle a rode.

c) vetný základ - HVČ

Ak sa jadro vety nedá rozdeliť na podmet a prísudok, zostáva iba jeden hlavný vetný

člen. Ten sa volá vetný základ. Môže byť:

 slovesný – vyjadrený slovesom

Pomenúva: - javy v prírode (Vyjasnilo sa. Hrmí. Je hmlisto. V noci

nasnežilo.)

- pocity ľudí (Je nám príjemne. Spalo sa mi dobre. Bolo mi do

smiechu. Pichá ma v boku. )

 neslovesný – vyjadrený iným slovným druhom, než slovesom

Sú to najmä: - názvy (Slovenský jazyk. Potraviny u Lukáča.)

- nápisy (Prioritná zásielka. Horľavina. Pitná voda.)

- prejavy citov a hodnotení (Jéj! Och! Výborne! Jasné!)

- výrazy na upútanie pozornosti (Psssst. Aha! oslovenia: mami,

Zuzi...)

d) predmet - VVČ

Vedľajší vetný člen, ktorý rozvíja !!!SLOVESO!!! Pýtame sa naň pádovými

otázkami.

Včera som stretla kamarátku. (Koho som stretla? Kamarátku.)

Jedna veta môže obsahovať aj viacero predmetov. Predmet môže byť vo všetkých

pádoch okrem nominatívu. Najčastejšie je vyjadrený podstatným menom alebo

zámenom.

e) prívlastok - VVČ

Vedľajší vetný člen, ktorý rozvíja !!! PODSTATNÉ MENO!!! Pýtame sa naň otázkami

Aký? Ktorý? Čí?

 zhodný prívlastok – sa s podstatným menom zhoduje v rode, v čísle

a v páde. Najčastejšie stojí pred podstatným menom

a býva vyjadrený prídavným menom, zámenom

alebo číslovkou.

Napr. pomarančový džús, tento okamih, druhý riadok...

 nezhodný prívlastok – sa s podstatným menom, ktoré rozvíja, nezhoduje .

Najbežnejšie býva vyjadrený podstatným menom.

Napr. vôňa mora, úcta k rodičom, cesta loďou...

Zhodné a nezhodné prívlastky sa pri rozvíjaní podstatného mena môžu

kombinovať.

víťazstvo

prvé hypermarketov

↓ ↓

zhodný prívlastok nezhodný prívlastok

f) príslovkové určenie – VVČ

Vedľajší vetný člen, ktorý rozvíja !!!SLOVESO!!! Pýtame sa naň otázkami Kedy?

Kde? Ako? Prečo? Najčastejšie býva vyjadrené príslovkou, podstatným menom

alebo zámenom.

 PU miesta – vošiel dnu, žiť na ostrove, choďte tadiaľto

 PU času – vrátil sa nadránom, trvalo to chvíľu, odvtedy sa nerozprávajú

 PU spôsobu – hovoríš potichu, privítal nás s nadšením, nehovor tak, mlčí

ako ryba

 PU príčiny – Pokutovali ho za rýchlosť. Pre víchricu odložili štart.

g) prístavok – polovetná konštrukcia

Je konštrukcia, ktorou pomenujeme inak to isté, čo už raz bolo pomenované.

Vyjadruje spresňujúcu alebo vysvetľujúcu informáciu. Stojí hneď za podstatným

menom, na ktoré sa vzťahuje, neobsahuje sloveso a z vety je vydelený čiarkou.

Napr. Zlatá brána, najkrajší visutý most na svete, sa nachádza v San Franciscu.